Polnoc duše

Nezlepšilo sa nič. Iba sa mi podarilo na to všetko zabudnúť. Vyschli slzy, ktoré zmáčali moju tvár takmer každý deň. Život sa naplnil novou pozitívnou energiou. Vniesla sa do mojich dní pozitivita. A tak trochu je to tým, že nie som konečne iba v okruhu 5tich ľudí. Pokúsim sa jej nabrať plné kufre aby som z nej mohla čo najdlhšie čerpať. Aj keď sa bojím, že ju hneď po návrate všetkú pohltí nenávisť.

Bolí to zistenie, že nikdy nebudeme mať tak úplne na výber. Nikdy si nebudeme môcť vybrať úplnú slobodu. Aj keď dobre vieme, že by nám stačilo skutočne málo na to aby sme si vniesli do života šťastie.

Prestaňme si navzájom zabíjať svoje šťastie. Ako veľmi by som chcela v sebe nachádzať pozitívnu energiu aj vo chvíle kedy je všetko ponorené tmou. Ale ja v temnote dokážem nájsť iba ešte väčšiu temnotu. A dni mi potom plynu iba ako voda. Niekedy ako voda po búrke. Rýchlo tak, že si to ani nestihnem uvedomiť. Strácam dni. Tak veľa dní, ktoré by určite vedeli stáť minimálne za zapamätanie pretože si v nich ty. Ale mne všetko uniká. Nevráti mi to snáď ani tých milión fotografii. Nenavráti mi to nič. Na to by som musela prestať iba stále chcieť aby tento deň konečne skončil v nádeji, že nasledujúci bude o niečo lepší. Žiaden deň totiž nebude lepší ak sa nepokúsime ho lepším urobiť. Preto stále kupujem sviečky. Aby mi plameň z nich každý večer vniesol do myslenia to svetlo, ktoré potrebujem aby som nasledujúci deň prežila o kúsok lepšie.

Tak mi ostáva iba každý jeden deň sa pokúsiť vniesť do neho niečo pozitívne. Aby dni prestali byť iba valiaca sa voda po búrke. Ale žiadna búrka nie je tak silná. Vždy príde niečo čo môj pocit vnímania sily búrky rozbije. Asi iba všetko vnímam príliž tragicky. A všetko je vlastne nekonečne super. Nič zlé neexistuje. To si iba ja sama vytváram. Tak to všetci ostatní chcú. Aby som bola spokojná vo svojom nešťastí a tvárila sa že to neexistuje.

Zazdalo sa mi, že na chvíľu bolo všetko v poriadku. Všetky slzy vyschli. Život naplnila radosť a slnko aj vo chvíle kedy pršalo. Ale všetko sa v jedinom okamihu rozsypalo a spálilo. Znova nám ostala iba tá jediná možnosť. Odísť. Podarí sa nám konečne raz nájsť miesto kde budeme zažívať omnoho viac pozitívnych momentov? Miesto odkiaľ nebudeme mať chuť utekať? Prečo všetko pekné sa vždy aj tak spáli?

Mám vás rada Lightning